Definuje sebachápanie a sebareprezentácie indivíduí alebo politických subjektov.

Pojem identity bol v posledných troch desaťročiach podrobne rozpracúvaný. Menej sa používa v oblasti psychologického skúmania identity jednotlivcov a jednotlivkýň, čoraz viac sa však diskutuje o identite ako predpoklade pre budovanie politického subjektu. 

Identita sa v závislosti od rôznych teoretických pozícií chápe ako súbor stabilných a nemenných charakteristík osoby, ktoré postihujú, kým táto osoba „skutočne“ je, alebo ako súbor internalizovaných, meniacich sa sociálnych noriem. Predovšetkým teórie inšpirované psychoanalýzou napomohli tematizovať problematické hranice medzi psychickým, pripisovaným individuálnemu ja, a sociálnym, t. j. normami spoločnosti. 

Myslenie v pojmoch identity nabáda k tomu, „aby sme zo seba vytŕhali len nejaký aspekt a prezentovali ho ako významný celok, a tak zastierali a odmietali zároveň iné časti seba“. (Lorde 1998, s. 120) No i keď budeme tieto jednotlivé aspekty v snahe postihnúť identitu osoby pridávať jeden k druhému (napr. žena, slovenská občianka, feministka, lesba), k úplnej zhode medzi skúsenosťami osoby a pripísateľnými identitami, ktoré sú k dispozícii, nedospejeme. Formovanie identít – budovanie sebachápania a vytváranie sebareprezentácií – sa deje v kontexte neskorej modernity a zasahujú doň a sprostredkúvajú ho rôzne sociálne a politické inštitúcie a podoby praxe či konania. Keďže identita vzniká na ich priesečníkoch (napr. rodiny, štátu, školy, národa, sexuality atď.), je náležitejšie hovoriť o heterogénnych a mnohorakých identitách, ktoré však tiež nie sú vyčerpávajúce. 

Mnohé zo sociálnych hnutí druhej polovice 20. storočia možno označiť ako hnutia uplatňujúce tzv. politiku identity (identity politics), t. j. politické konanie aktérok a aktérov týchto hnutí vyplývalo z ich vopred definovanej zdieľanej identity (napr. ženy). Politika identity bola kritizovaná z dôvodu falošnej univerzalizácie svojho subjektu (napr. afroamerické ženy sa ohradili voči tomu, aby boli jednoducho ako „ženy“ začlenené do feministického hnutia, ktoré nezohľadňovalo ich skúsenosti v mnohom odlišné od skúseností bielych, vzdelaných žien, ktoré toto hnutie navonok reprezentovali a definovali), a aj z dôvodu obmedzeného horizontu politizovateľných tém, ktorý vyplýval z výlučne definovanej identity. Hoci sa sociálne a politické hnutia, vrátane feministického, s týmito problémami potýkajú dodnes, bez ich produktívneho prekonávania by pravdepodobne neexistovali formy koaličnej politiky sústreďujúcej sa okolo špecifických problémov, ktoré sú emblematické pre nové sociálne hnutia posledných troch desaťročí. 

ĽK

Alcoff, Linda Martín: Identity politics. In: Code, Lorraine (ed.): Encyclopedia of feminist theories. Routledge, Londýn – New York 2000, s. 263 – 264.

Butler, Judith: Trampoty s rodom. Feminizmus a podrývanie identity. ASPEKT, Bratislava 2014.

Elliot, Patricia: Politics, identity, and social change: Contested grounds in psychoanalytic feminism. In: Hypatia, č. 2, r. 1995, s. 41 – 55.

Jagose, Annemarie: Limity identity. In: Hacker, Hacker – Daučíková, Anna – Kobová, Ľuba (ed.): Lesby – by – by. Aspekty politiky identít. ASPEKT, Bratislava 2004, s. 353 – 366.

Lorde, Audre: Sister outsider: Essays and speeches. Crossing Press, New York 1998. 

Petersen, Alan: Identity. In: Code, Lorraine (ed.): Encyclopedia of feminist theories. Routledge, Londýn – New York 2000, s. 262 – 263.