Glosár rodovej terminológie

Interrupcia

(Abortion)

Umelé prerušenie, presnejšie ukončenie tehotenstva. Často sa v tejto súvislosti nenáležite používa slovo potrat, ktoré označuje samovoľné alebo spontánne ukončenie tehotenstva. Z pohľadu reprodukčných práv predstavuje interrupcia jednu z možností regulácie pôrodnosti.

Charta sexuálnych a reprodukčných práv, ktorú vypracovala Medzinárodná federácia pre plánovanie rodiny a v roku 1995 schválila jej Ústredná rada, definuje sexuálne a reprodukčné práva v kontexte ľudských práv. V nadväznosti na závery významných konferencií OSN o ľudských právach a vychádzajúc zo základných medzinárodných dokumentov o ľudských právach definuje 12 práv pre oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia, ktoré sú rozčlenené do 54 článkov. Viaceré z nich sa týkajú priamo interrupcie. Napr. v rámci špecifikácie práva na súkromie čl. 4.2 hovorí: „Všetky ženy majú právo samostatne sa rozhodovať o reprodukčných možnostiach, vrátane možnosti bezpečnej interrupcie“, alebo pod právom na slobodu rozhodovania, či mať deti a kedy ich mať, sa v článku 8.1 uvádza: „Všetky ženy majú právo na informácie a služby potrebné na ochranu reprodukčného zdravia, bezpečného materstva a bezpečnej interrupcie, ktoré sú prístupné, dostupné a vyhovujúce pre všetky užívateľky.“ Pod právom na zdravotnú starostlivosť a ochranu zdravia sa v článku 9.2 konštatuje: „Každý človek má právo na komplexné služby zdravotnej starostlivosti, zahrňujúce prístup ku všetkým metódam regulácie plodnosti, vrátane bezpečnej interrupcie, ako aj diagnózy a liečenia neplodnosti a pohlavne prenosných chorôb...“
Interrupcie sa členia podľa viacerých kritérií. Na základe legálnosti vykonania zákroku sa rozlišujú legálne (vykonané podľa zákona) a nelegálne interrupcie (vykonané inak, než dovoľuje zákon). Podľa doby trvania tehotenstva a spôsobu vykonania sa členia na miniinterrupcie (vykonané do 8. týždňa tehotenstva metódou odsávania, považujú sa za menej ohrozujúce pre zdravie ženy) a ostatné interrupcie (metódou tzv. kyretáže do 12. týždňa tehotenstva, prípadne do 24. týždňa v prípade ťažkého zdravotného poškodenia plodu). Z hľadiska dôvodu prerušenia tehotenstva môže ísť aj o interrupcie zo zdravotných dôvodov týkajúcich sa matky.
Vo väčšine európskych krajín prebehla základná legislatívna úprava interrupcií počas 60. rokov 20. storočia. Až na niekoľko výnimiek (napr. Írsko či Poľsko) je horný časový limit pre jej vykonanie stanovený na 12 týždňov tehotenstva,  pri genetickom ohrození plodu sa hranica predlžuje na 24 týždňov. Zákon upravuje aj podmienky a stanovuje dôvody pre vykonanie interrupcie.

Na Slovensku sa interrupcie legalizovali v roku 1957. Dovtedy boli úplne zakázané a žena, ktorá sa podrobila interrupčnému zákroku, bola trestne stíhaná spolu s osobou, ktorá jej interrupciu vykonala. Zákon č. 68/1957 o umelom prerušení tehotenstva stanovil podmienky, na základe ktorých bolo možné tehotenstvo prerušiť. Patrili k nim: súhlas tehotnej ženy, povolenie vydané špeciálnou komisiou, tehotenstvo sa mohlo prerušiť iba v lôžkovom zdravotníckom zariadení, komisia udeľovala povolenie iba zo zdravotných dôvodov alebo z „iných dôvodov hodných osobitného zreteľa“. K zákonu sa postupne vydávali ďalšie vykonávacie predpisy, ktoré konkretizovali zoznam indikácií a podmienok (zdravotné dôvody, vek ženy, počet detí, strata alebo invalidita manžela, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne, tehotenstvo ako výsledok znásilnenia, tehotenstvo zistené do 3 mesiacov), určovali poplatok (v roku 1957 sa zaviedol poplatok 200 - 500 Kčs, v roku 1960 sa poplatok zrušil, opätovne sa zaviedol v roku 1992), upravovali činnosť komisií (v roku 1962 sa zaviedli komisie, ktoré boli zrušené zákonom č. 73/1986) a pod.
Podľa zahraničných i domácich skúseností legislatívna úprava viedla k pozitívnym efektom: odstránili sa nelegálne interrupcie, znížila sa úroveň úmrtnosti matiek, pôrodných komplikácií, dlhodobých následkov na zdraví žien atď. Zároveň sa ukázala dôležitosť sexuálnej výchovy a sprístupnenia antikoncepcie. Naša právna úprava sa práve z tohto aspektu nepripravila komplexne - nesprevádzalo ju zavedenie sexuálnej výchovy a ľudskoprávny výklad, ako ani širšie sprístupnenie metód prevencie neplánovaného tehotenstva. V prostredí nízkej kultúry reprodukčného a sexuálneho správania to pomerne rýchlo viedlo k zamieňaniu interrupcie s metódou plánovaného rodičovstva a k prudkému nárastu počtu interrupcií. Podiel interrupcií na 100 pôrodov sa zvýšil z 13 v roku 1958 na 61 v roku 1988. Počet interrupcií vzrástol z 12 383 na 51 000 a hrubá miera celkovej potratovosti (teda prirodzených potratov aj interrupcií dovedna) z 1,6 na 11,3 potratu na 1000 obyvateľov.
Po roku 1989 nastal v SR radikálny zvrat - počet interrupcií i celková potratovosť sa prudko a neustále znižujú. Interrupcie poklesli takmer o 70 % (na 18 026 interrupcií v roku 2001, čo v prepočte na 1000 obyvateľov znamenalo pokles na 3,3 interrupcií). Z celkového počtu interrupcií sa viac ako 10 % vykonáva zo zdravotných dôvodov. Na celkovej potratovosti sa interrupcie podieľajú asi 80 %, zvyšných 20 % tvoria samovoľné potraty.
Na rozdiel od západných krajín nepripadá najviac interrupcií na slobodné a najmladšie ženy a dievčatá, ale na vydaté ženy vo veku nad 25 rokov (priemerný vek sa pohybuje okolo 29 rokov), ktoré už majú deti a interrupciou riešia odmietanie ďalšieho rodičovstva (65 % všetkých interrupcií v SR pripadá na vydaté ženy). Prevažujú ženy s 2 deťmi (48,7 % vydatých žiadateliek o interrupciu), nasledujú vydaté ženy s 1 dieťaťom (24,3 %) a s 3 a viac deťmi (22,7 %). Na bezdetné vydaté ženy pripadá iba 4,3 % interrupcií. Údaje naznačujú, že veľa partnerských párov v SR ešte stále nevyužíva metódy predchádzania otehotneniu a riešenie neželaných následkov sexuálneho styku sú ponechané na ženu prostredníctvom umelého ukončenia tehotenstva.
Problematika interrupcií či reprodukčného správania vo všeobecnosti sa pred rokom 1989 vo verejných diskusiách objavovala iba zriedkavo. V 90. rokoch sa verejná diskusia síce otvorila, ale pozornosť sa zamerala hlavne na niektoré demografické aspekty, ktoré sa ideologizovali. Menej sa téma prezentovala z pohľadu reprodukčných práv a zdravia. Postupne sa vyprofilovali dva prístupy:
- tzv. pro-life: Vychádza z konceptu ochrany života od počatia, avšak pôvodný apel proti platnému interrupčnému zákonu sa časom rozšíril o útoky voči antikoncepcii, sterilizácii, prenatálnej diagnostike, asistovanej reprodukcii i sexuálnej výchove na školách. K jeho hlavným argumentom patrí náboženská etika a pokles pôrodnosti a presadzuje ho katolícka cirkev a iné kresťanské subjekty (politické strany, občianske združenia, mimovládne organizácie). Táto názorová platforma je veľmi aktívna, vyvíja činnosť na všetkých rovinách spoločenského života, akými sú vláda, parlament, rôzne stupne rozhodovania, vedecké a vzdelávacie inštitúcie, osvetová činnosť (pozri sexuálne a reprodukčné práva).
- tzv. umiernený pro-choice: vyznačuje sa ľudskoprávnym prístupom, vychádza z konceptu sexuálnych a reprodukčných práv definovaných na pôde OSN a z Charty sexuálnych a reprodukčných práv. Propagujú ju viaceré ženské mimovládne organizácie a Slovenská spoločnosť pre plánované rodičovstvo. Potreba pružne reagovať na neustále iniciatívy platformy „pro-life“ (návrh na novelizáciu ústavy, podanie na Ústavný súd SR, zmluva so Svätou stolicou, prezentácia problematiky v médiách) viedla k vzniku spoločnej iniciatívy Možnosť voľby – za ochranu ľudských práv žien a detí (http://www.moznostvolby.sk).
Štátna politika SR zaujíma k otázkam reprodukčných práv a demografického vývoja stanovisko zhodné s krajinami EÚ. SR ratifikovala všetky relevantné medzinárodné dokumenty. Súvisiace otázky sú zahrnuté v Koncepcii štátnej rodinnej politiky, ktorá deklaruje, že tieto otázky štát nechce riešiť formou zákazov či príkazov, ale cestou vytvárania vhodných podmienok pre narodenie dieťaťa a starostlivosť o dieťa.
Postoj k interrupciám patrí v mnohých krajinách k citlivým otázkam, často spoločnosti rozdeľuje a stáva sa témou predvolebného boja (napr. USA, Nemecko, Poľsko). Názory a postoje obyvateľov Slovenska nie sú síce v tejto otázke jednotné, ale prieskumy naznačujú, že väčšina obyvateľov zastáva umiernený postoj (prieskumy potvrdili vyše 80 % toleranciu k interrupciám). Odborná verejnosť sa prikláňa k názoru, že potratovosť a pokles pôrodnosti nie je možné riešiť reštrikciami a že zákaz interrupcií odporuje ľudským právam. Príklady reštriktívnych prístupov z viacerých krajín ukazujú, že zákazy tieto problémy neriešia (poľský, rumunský alebo čínsky príklad).
JF



Zdroje:
Alcock, P. - Erskine, A. - May, M. (ed.): The Blackwell Dictionary of Social Policy. Blackwell Publishers Ltd, Oxford 2002, s. 1–2.
Charta sexuálnych a reprodukčných práv. IPPF 1995. Slovenské vydanie - IPPF a SPRVR, Bratislava 1999.
Filadelfiová, J.: Demografický vývoj na Slovensku. In: Mesežnikov, G. - Kollár, M. (ed.): Slovensko 2001. Situačná správa o stave spoločnosti. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2001.
Filadelfiová, J.: Rovnosť príležitostí. In: Mesežnikov, G. - Gyárfášová, O. - Kollár, M. (ed.): Slovenské voľby ´02: výsledky, dôsledky, súvislosti. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2003.
Filadelfiová, J. - Cuperová, K.: Rôznorodosť demografického vývoja v Európe. Bratislava, BICFS 2000.
Cviková, J. – Juráňová, J. (ed.): Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti. Bratislava, Aspekt 2001.
Na ceste do Európskej únie. Sprievodkyňa nielen pre ženy. Aspekt, Bratislava 2002.
Stav a pohyb obyvateľstva v SR 1988 až 2001. Bratislava, ŠÚ SR od 1989 až po 2002.
Vaňo, B. (ed.): Populačný vývoj v Slovenskej republike 1999. Bratislava, INFOSTAT, Výskumné demografické centrum 1999.


Naposledy upravené:
14. júna 2006

Diskusia:

Zobraziť všetky príspevky (0)