V národnom aj medzinárodnom meradle pojem rodinná politika získal dôležitejšiu pozíciu v uplynulých dvoch desaťročiach; do značnej miery to bola reakcia na radikálne zmeny v rodinných štruktúrach a vzoroch správania. (Európska komisia vytvorila v roku 1989 Sledovanie národných rodinných politík, vznikli viaceré smernice EÚ, OSN vyhlásila rok 1994 za Medzinárodný rok rodiny.)
Neexistuje definícia rodinnej politiky, na ktorej by sa zhodli všetci. Niektoré z definícií vymedzujú oblasť a hranice rodinnej politiky. Pohybujú sa od maximalistických (zahŕňajú všetko, čo má na rodiny vplyv, bez ohľadu na to, či zámerný alebo nie) po minimalistické prístupy (zahŕňajú iba tie politiky, ktoré sa priamo zameriavajú na rodiny a ktoré majú za cieľ určitým spôsobom ovplyvniť rodinné správanie). Väčšina definícií zahŕňa do rodinnej politiky tri oblasti:

• právnu reguláciu rodinného správania: zákony týkajúce sa sobáša či manželstva a rozvodu, sexuálneho správania, antikoncepcie a interrupcie, prenatálnych práv a povinností, ochrany detí;
• opatrenia na podporu rodinného príjmu: daňové úľavy, rodinné a detské dávky, rodičovská dovolenka a príspevok, poskytovanie podpory a pomoci deťom;
• zabezpečenie služieb pre rodiny: zabezpečenie starostlivosti o deti, podporované bývanie, sociálne služby, obecná starostlivosť.

Iné analýzy sa sústreďujú na ciele rodinnej politiky a jej rozsah. Z tohto pohľadu ide napr. o rodinnú politiku pronatalitnú alebo zameranú na presadenie rodovej rovnosti alebo na podporu „tradičných“ rodinných štruktúr. Ciele rodinnej politiky však nie sú vždy explicitné. Miera, do akej vlády chcú (alebo si dovoľujú) zasahovať do rodinného správania, môže byť vynútená ideologicky. Rodinná politika býva v praxi fragmentárna, nekonzistentná a bez inštitucionálnej podpory. Niektoré krajiny majú špecifické oddelenia vlády, ktoré sa zaoberajú rodinnou politikou a zahŕňajú rodinné ciele do zákonodarných a vládnych rozhodnutí, inde nepredstavuje špeciálnu oblasť.
Všetky známe národné rodinné politiky deklarovali ako svoje ciele demokratizáciu, autonómiu a samostatnosť rodiny. Väčšina štátov neakcentuje manželskú rodinu, ale zdôrazňuje „rodinné usporiadanie podľa individuálneho želania rodičov“ (výnimkou je Poľsko a Slovensko). Štáty tiež deklarujú primárnu podporu rodín s deťmi a majú rozpracované základné opatrenia súvisiace so starostlivosťou o deti a ich výchovou (materské voľno, rodičovské voľno, prídavky na deti a pod.). Takisto sa všetky krajiny pokúšajú o rozdelenie zodpovednosti medzi jednotlivcov, rodinu, štát a iné subjekty (obec, podnik, mimovládne organizácie, cirkvi).
Za posledné roky je v spoločnej európskej politike badateľný posun ku koncepčnejšiemu prístupu. V rámci preventívnej rodinnej politiky sa však zatiaľ robí málo.
Väčšina krajín vychádza z medzinárodných odporúčaní, ako sú napr. závery Konferencie OSN o populácii a rozvoji (Káhira 1994), európska legislatíva a dokumenty (Odporúčania Európskej konferencie o populácii - Ženeva 1993, Odporúčania riadiaceho výboru Rady Európy pre sociálnu politiku ohľadne otázok rodinnej politiky č. R14/1994, Európska sociálna charta a pod.).
Rodinná politika krajín strednej a východnej Európy nie je dostatočne kompatibilná s reálnou situáciou, či už sociálnou a ekonomickou, alebo demografickou.
JF