V prvom význame je feminizmus sociálnym a politickým hnutím, ktoré pôsobí na rôznych úrovniach (miestnej, národnej, globálnej) a mení sa v čase. Predpokladá a zároveň utvára politický subjekt , ktorým sú ženy. Identifikuje politický problém a v mene konkrétnych politických princípov formuluje rôzne ciele. Problém, ktorým sa zaoberá feminizmus, možno formulovať ako podriadenie a objektivizácia žien prostredníctvom rodových vzťahov alebo nerovné postavenie žien a mužov. Princípmi, z ktorých vychádza formulácia politických cieľov, sú napr. rovnosť, práva, sloboda, autonómia, dôstojnosť, sebarealizácia, uznanie, úcta, spravodlivosť. Cieľom takto uchopeného feminizmu môžu byť napr. zmena vzťahov ovládania, ukončenie diskriminácie na základe pohlavia, zaistenie ženskej sexuálnej slobody, zápas za ženské práva a záujmy, prebúdzanie povedomia, transformácia inštitucionálnych a právnych štruktúr, nastolenie rodovej demokracie.
V druhom význame je teóriou, t. j. systémom pojmov, tvrdení, analytických prístupov, ktoré si nárokujú na opis a vysvetlenie toho, ako rod v úlohe zásadného organizačného princípu sociálneho života spoluformuje život ľudí, žien i mužov, keď rodovo určeným bytostiam prideľuje nielen osobné identity, ale predovšetkým rôznu moc v spoločnosti.
Keď hovoríme o feminizme v jednotnom čísle, máme na mysli prihlásenie sa k existujúcej už vyše dvestoročnej tradícii feministického hnutia a myslenia. Spoločné je jej presvedčenie o systematickom znevýhodňovaní žien, ďalej presvedčenie o tom, že rozdiely medzi rodmi nie sú prirodzené a úsilie o ich zmenu. Vzhľadom na to, že feminizmu sa ujímajú ženy a muži na rôznych – geografických a sociálnych – miestach a v rôznom historickom čase, o feminizme možno skôr uvažovať ako o feminizmoch, teda ako o pluralite rôznych koncepcií, prístupov, smerov a hnutí.
Feminizmus ako sociálnohistorický fenomén sa ako politické hnutie formoval tam, kde došlo k jasnej, vedomej a kolektívnej organizácii rozličných druhov emancipačného úsilia žien. Základným predpokladom pre vznik feministického hnutia je presunutie problémov považovaných za individuálne a osobné do roviny politických nárokov presadzovaných širšou sociálnou skupinou. Ženy tak niektoré problémy v svojom osobnom, rodinnom a pracovnom živote aj v životoch ďalších žien a mužov nepovažujú za osobné zlyhania, ale pochopia ich ako dôsledok existujúcej spoločenskej nerovnosti a vládnucich spoločenských inštitúcií.
Doterajšie úsilie feministického hnutia o zmenu rodových vzťahov bolo v rôznej miere úspešné.
V prvej vlne feminizmu, situovanej predovšetkým do konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorá má však svoju predhistóriu v myslení a aktivizme Olympe de Gouges, Mary Wollstonecraft či Harriet Taylor Mill a Johna Stuarta Milla, často splýva slovo feministka so slovom sufražetka (z fr. suffrage = volebné právo). Ženské hnutie kládlo dôraz na získanie volebného práva, ktoré sa podarilo presadiť vo viacerých krajinách až po prvej svetovej vojne najmä ako uznanie práce žien počas vojny. Popri volebnom práve (pozri politické práva) sa ženy dovolávali ďalších práv – napr. práva na osobné vlastníctvo, legislatívnych zmien v oblasti rozvodu, možnosti slobodne rozhodovať o tehotenstve a materstve, slobodne šíriť informácie o antikoncepcii, práva na vyššie vzdelanie atď. Všeobecné volebné právo, ktoré sa neraz propagovalo ako prostriedok na riešenie všetkých spoločenských nedostatkov, neprinieslo v reálne jestvujúcich rodových vzťahoch očakávanú zásadnú zmenu.
Druhá vlna feministického hnutia sa rozvíjala koncom 60. a v 70. rokoch 20. storočia v atmosfére študentských protestov v roku 1968 a hnutia za občianske práva v Spojených štátoch amerických a západnej Európe. Na odvrátenú stranu povojnového hospodárskeho rastu poukázala v jednej z kultových prác druhej vlny feminizmu The Feminine Mystique (Mystika ženskosti) v roku 1963 Betty Friedan. Podarilo sa jej vyjadriť pocity nespokojnosti a úzkosti vzdelaných bielych žien strednej vrstvy, ktoré boli uzavreté v domácnostiach a tiež v rolách manželky a matky, a formulovať ich nie ako individuálny, ale ako spoločenský problém. Jazyk feministického hnutia sa kryštalizoval a snažil sa postihnúť veľmi rôznorodé problémy, ktoré boli dovtedy fakticky bezmenné. Tvorili ho ženy združujúce sa do malých neformálnych diskusných skupín, tzv. consciousness-raising groups, a problematizovali rodovú nerovnosť nielen vo verejnej sfére, ale aj v súkromnej sfére – politizovali každodenné skúsenosti žien, čo výstižne vyjadruje populárne feministické heslo „osobné je politické”. Tak sa začalo hovoriť o nerovnej rodovej deľbe práce, násilí páchanom na ženách, sexualite žien, nedostatočnom zastúpení žien vo verejnej sfére, kultúre a o mnohých ďalších témach. S pribúdajúcim množstvom artikulovaných problémov narastala aj diverzita teoretických východísk feminizmu, a predovšetkým sa stala zjavnou diverzita samotných žien, ktoré sa hnutia za oslobodenie žien (women´s liberation movement) zúčastňovali. Problematizácia identity žien ako politickej identity mala dôsledky aj pre precizovanie feministických teórií, ktoré sa začali presadzovať ako legitímna súčasť akademického prostredia.
Obdobie 90. rokov 20. storočia až po súčasnosť býva označované ako tretia vlna feminizmu, niekedy ako postfeminizmus – to, čo tieto pojmy označujú, je však veľmi rôznorodá množina aktivít. Sú to teoretické skúmania otázok rodu, sexuality, postkoloniálnych štúdií, teórie queer, postštrukturalistickej filozofie, ako aj fenomény populárnej kultúry ako girl power (dievčatá a mladé ženy sú v médiách reprezentované ako silné osobnosti, napr. aj hudobníčky ako Spice Girls či Beyoncé) alebo riot grrrls (vlna dievčenských punkových a rockových skupín najmä v Spojených štátoch amerických). Keďže označenie postfeminizmus vzbudzuje dojem, že feminizmus svoje ciele dosiahol, mnohé zástankyne feminizmu sa tomuto označeniu vyhýbajú a problematizujú ho.
Typológia feminizmov sa odvíja predovšetkým od sociálno-politických ideológií, subjektov, ktoré reprezentujú, a filozoficko-teoretických východísk, ktoré uplatňujú. Niektoré feminizmy:
Liberálny feminizmus sa zasadzuje za rovnaké práva žien, zdôrazňuje individuálne práva žien a ich autonómiu. Propaguje dosiahnutie rovnosti príležitostí. Hoci práve liberálny feminizmus dosiahol najväčšie politické zisky, je kritizovaný preto, že sa snaží rozšíriť status jednotlivca, ktorý nie je rodovo neutrálny, na kategóriu žien (pozri sexuálna zmluva).
Radikálny feminizmus považuje útlak žien za základnú nerovnosť medzi ľuďmi. Hoci sa radikálne libertariánske feministky a radikálne kultúrne feministky významne odlišujú, spája ich skúmanie pretrvávajúcej mužskej patriarchálnej nadvlády, kľúčová úloha sexuality v jej udržiavaní a možnej zmene.
Marxistický feminizmus zažil veľký rozmach s návratom k marxizmu v 60. rokoch 20. storočia. Predovšetkým Engelsov Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu stimuloval feministické analýzy práce, zamestnanosti, domácich prác, keď k podrobnému marxistickému rozpracovaniu otázok výroby pridal tematizovanie reprodukcie. Dnes sa rozvíja najmä ako materialistický feminizmus a zahŕňa komplexnú kritiku ideológie, symbolických reprezentácií a opätovne aj pracovných podmienok žien.
Socialistický feminizmus sa v druhej vlne výrazne dištancoval od marxistického feminizmu. Nesústredil sa ani tak na revíziu Marxa, ako skôr nadviazal na tradície utopického socializmu. Zameriava sa na materiálne podmienky, ktoré vytvárajú spoločenské štruktúry nespravodlivé voči ženám, zdôrazňuje skôr úsilie reformovať inštitúcie a sociálne vzťahy, než ich revolučnú zmenu.
Lesbický feminizmus sa artikuloval na pomedzí ženského hnutia, ktoré bolo spočiatku implicitne heterosexuálne, a gejského oslobodzovacieho hnutia. Vzťah lesbizmu a feminizmu je naďalej tematizovaný v teórii queer.
Kultúrny feminizmus prízvukuje rodové rozdiely, zdôrazňuje pozitívnu hodnotu ženského „iného hlasu”, vyzdvihuje dôležitosť a pozitívne hodnotenie ženskej kultúry a práce.
Psychoanalytický feminizmus čerpá z myšlienok Sigmunda Freuda a jeho nasledovníčok a nasledovníkov a pokúša sa vysvetliť rodovú nerovnosť rozdielnym vývojom osobnosti u obidvoch rodov.
Feminizmus sociálnej konštrukcie skúma spôsoby, ktorými ľudia v každodennej interakcii konštruujú identity a stereotypné (pozri rodové stereotypy) označenia.
ZK, ĽK
|
