OSN chápe násilie na ženách ako rodovo podmienené násilie, teda ako násilie spôsobené a umožnené rodovou nerovnosťou, čiže nadradenosťou mužov a podriadenosťou žien. Používajú sa aj iné pojmy: Pojem násilie v párových, resp. intímnych vzťahoch označuje tie prípady násilia, keď je obeťou násilia žena a útočníkom jej manžel alebo bývalý manžel, resp. partner; tieto prípady tvoria viac ako 90 % prípadov domáceho násilia. Domáce násilie (aj násilie v rodine) je násilie páchané v domácnosti alebo v rámci rodiny; predpokladá blízky vzťah medzi násilníkom a obeťou (zahŕňa aj násilie medzi súrodencami, násilie rodičov voči deťom, násilie voči seniorom a pod.). Niektoré vymedzenia nepomenovávajú len skupiny, ktoré sa spravidla stávajú obeťami násilia, ale aj jeho najčastejších páchateľov, napr. násilie mužov voči ženám a deťom a ď. Rozdiely v jednotlivých pomenovaniach a definíciách násilia páchaného na ženách spočívajú najmä v šírke záberu a v účele, na ktorý sa definícia využíva, ale aj v tom, či sa zameriava na popis foriem násilia, jeho príčin či dôsledkov, alebo na páchateľa. Všetky majú spoločné to, že chápu násilie na ženách ako porušenie ľudských práv žien.
Článok 2 Deklarácie OSN uvádza, že definícia násilia v článku 1 sa týka fyzického, sexuálneho a psychického násilia vyskytujúceho sa v rodine a spoločnosti — vrátane bitia, sexuálneho zneužívania dievčat, vymáhania vena, znásilnenia v manželstve, obriezky žien a iných tradičných zvykov poškodzujúcich ženy, mimomanželského násilia, násilia spojeného s vykorisťovaním, sexuálneho obťažovania a zastrašovania v práci, vo vzdelávacích inštitúciách a inde, obchodu so ženami, nútenej prostitúcie a násilia páchaného alebo prehliadaného štátom -, ale neobmedzuje sa len naň. Je dôležité, že táto definícia uznáva aj telesnú, aj duševnú ujmu a hrozbu takouto ujmou aj vo verejnej, aj v súkromnej sfére.
Násilie sa môže vyskytnúť v hociktorom období života ženy:
pred narodením
umelé prerušenie tehotenstva na základe výsledkov pohlavnej selekcie plodu (Čína, India, Kórejská republika), bitky počas tehotenstva (citové a telesné účinky na ženu, vplyv na plod), nútené tehotenstvo (napr. masové znásilňovanie vo vojne)
v dojčenskom veku
vraždenie novorodencov ženského pohlavia, psychické a fyzické týranie, odlišné poskytovanie stravy a zdravotnej starostlivosti dievčatám
v detstve dievčat
detské manželstvá, mrzačenie genitálií, sexuálne zneužívanie členmi rodiny a inými, odlišné stravovanie a poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, detská prostitúcia
v dospievaní
vynútené známosti a dvorenie (napr. oblievanie kyselinou v Bangladéši, znásilnenie na schôdzke v Spojených štátoch), ekonomicky vynútený sex (africké stredoškoláčky, ktoré sa musia schádzať s „milými starčekmi“, aby mali na školné), sexuálne zneužívanie na pracovisku, znásilnenie, sexuálne obťažovanie, nútená prostitúcia, obchod so ženami
v reprodukčnom veku
týranie žien intímnymi mužskými partnermi, znásilnenie v manželstve, vymáhanie vena a vraždy pre veno, vražda partnerky, psychické týranie, sexuálne zneužívanie na pracovisku, sexuálne obťažovanie, znásilnenie, týranie telesne postihnutých žien
v staršom veku
týranie vdov, týranie ľudí vo vyššom veku (v USA, v jedinom štáte, kde sú údaje k dispozícii, týranie ľudí v staršom veku sa týka väčšinou žien).
Mnoho žien prežije v živote viacero prípadov násilia. Dôkazy nasvedčujú, že v čím ranejšom veku ženinho života sa násilie vyskytne — najmä sexuálne násilie —, tým hlbšie a trvalejšie sú jeho následky.
Najbežnejšou formou násilia páchaného na ženách je týranie manželiek — presnejšie, týranie žien ich intímnymi partnermi. Štúdie z rôznych krajín ukazujú, že spravidla štvrtina až viac než polovica žien uvádza, že ich súčasný alebo bývalý partner telesne týral. Ešte väčšie percento zažívalo sústavné emocionálne aj psychické týranie, formu násilia, ktorú mnohé  ženy považujú za horšiu než telesné týranie.
V mnohých krajinách sú ženy vychovávané tak, aby telesné a citové tresty považovali za manželovo neodňateľné manželské právo, čím sa vymedzuje rozsah správania, ktorý sa pokladá za týranie. Navyše sa ženy niekedy veľmi neochotne priznávajú k tomu, že sú týrané, pretože sa hanbia, alebo sa boja obviniť niektorého člena rodiny. Obidve skutočnosti vedú k tomu, že je veľmi ťažké zachytiť skutočný rozsah násilia. Násilie v intímnom vzťahu je závažný problém, ktorého korene siahajú k nerovnému rozdeleniu moci medzi mužmi a ženami v spoločnosti. Súkromná sféra sa tradične chápe ako nedotknuteľná a pre "vonkajší" svet neprístupná oblasť, ako priestor, kde človek zažíva pozitívne osobné vzťahy a emócie, pričom za jeho fungovanie sú u nás tradične zodpovedné ženy. Práve pre tieto predstavy a očakávania je také ťažké o násilí v párových vzťahoch hovoriť verejne. Tiež je dôležité si uvedomiť, že ženy sú týrané nezávisle od svojho sociálneho postavenia, svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti, a muži týrajú nezávisle od svojho sociálneho postavenia, svojej etnickej alebo náboženskej príslušnosti.
Štatistiky z celého sveta svedčia o tom, že v živote žien a dievčat je bežné najmä sexuálne, sexualizované násilie. Štúdie z USA napr. ukazujú, že každá piata až siedma žena v USA sa v živote stane obeťou dokonaného znásilnenia. V dejinách boli ženy opakovane vystavované aj mimoriadne brutálnym znásilneniam počas vojen. V nedávnej minulosti bolo masové znásilňovanie zdokumentované v Bosne, Kambodži, Libérii, Peru, Somálsku a Ugande. Výskumná skupina Európskeho spoločenstva odhaduje, že v Bosne bolo od začiatku bojov v apríli 1992 znásilnených viac ako 20 000 moslimských žien. Mnohé z nich boli zavreté v „znásilňovacích táboroch“, kde boli opakovane znásilňované a nútené proti svojej vôli nechcené deti porodiť. Aj tieto príklady svedčia o tom, že znásilňovanie vo vojnách nie je nový fenomén a nevyskytuje sa len v rozvojových krajinách. Údaje získané z medzikultúrnych prieskumov v krízových centrách pre obete znásilnenia odhaľujú, že 40-58 percent prípadov sexuálnych útokov je spáchaných na 15-ročných a mladších dievčatách, vrátane dievčat mladších ako 10 či 11 rokov. Väčšinu znásilnení spáchajú rodinní príslušníci alebo iné osoby, ktoré obeť pozná. Súdne štatistiky a údaje z krízových centier pre obete znásilnenia ukazujú, že viac ako 60 percent znásilnených obetí páchateľa poznalo.
Do kategórie rodovo podmieneného násilia možno zaradiť aj kultúrne zvyky poškodzujúce ženy, ako sú napr. mutilácia (mrzačenie) genitálií, detské svadby a iné škodlivé zvyky a aktivity bežné vo vyspelých spoločnostiach, ktoré sú motivované túžbou urobiť zo žien prijateľné, príťažlivé sexuálne partnerky pre mužov. Patria medzi ne patologické stravovanie (anorexia a bulímia) a vysoko rizikové kozmetické operácie.

Skutočnosť, že svet čoraz častejšie uznáva rodovo podmienené násilie za dôležitý problém, je predovšetkým výsledkom snahy druhej vlny feministického hnutia, ktoré sa najmä od 70. rokov 20. storočia sústredilo na detabuizovanie a pomenovanie násilia páchaného na ženách. Verejná tematizácia násilia páchaného na ženách bola (a je) prvým krokom k jeho rozpoznaniu a eliminácii. Od roku 2001 sa v mnohých štátoch každoročne uskutočňuje 16-dňová kampaň proti násiliu na ženách. Kampaň prebieha v období od 25. novembra (Medzinárodný deň za odstránenie násilia na ženách) do 10. decembra (Medzinárodný deň všeobecných ľudských práv). Poukazuje na fakt, že násilie na ženách je „zločin proti ľudskosti“ a že je nevyhnutné využívať „medzinárodné nástroje na ochranu ľudských práv na predchádzanie všetkým formám násilia na ženách a diskriminácii žien a na integrovanie rodového prístupu do základných spoločensko-politických a kultúrnych funkcií spoločnosti“. Zdôrazňuje význam spolupráce oficiálnych miest s MVO, ako aj spolupráce všetkých zložiek občianskej spoločnosti a médií „pri zvyšovaní informovanosti verejnosti a pri mobilizácii zdrojov, expertíz a informácií na podporu žien“.

Na Slovensku mimovládne feministické organizácie realizovali celonárodnú kampaň po prvý raz v roku 2001 pod názvom Piata žena. Predchádzalo jej intenzívne a dlhodobé úsilie (približne od roku 1998) viacerých ženských organizácií medializovať tému násilia na ženách z feministického hľadiska. Vďaka publikáciám Aspektu a združenia Pro Familia na tému násilia na ženách a vďaka práci s médiami mohlo sedem MVO v roku 2001 vstúpiť do tejto medzinárodnej aktivity. Kampaň trvala až do februára 2002. Pripravili ju Pro Familia (www.profamilia.sk), Možnosť voľby (www.moznostvolby.sk), Fenestra (www.fenestra.sk), Eset (dnes EsFem, www.esfem.sk), Aspekt (www.aspekt.sk), Altera (www.altera.sk, neskôr aj Podisea) a Aliancia žien Slovenska (www.alianciazien.sk). V roku 2002 sa uskutočnil druhý ročník celonárodnej kampane. Obe celonárodné kampane organizovali výlučne MVO za finančnej podpory zahraničných a domácich nezávislých donorov, oficiálne inštitúcie ju nepodporili finančne ani oficiálnym vyhlásením.
Aktivita prerástla do vytvorenia stálej Iniciatívy Piata žena (www.piatazena.sk). V nasledujúcich rokoch sa Piata žena zapájala do celosvetových dní proti násiliu na ženách jednotlivými aktivitami.
Aj tieto kampane poukázali na obrovský rozsah násilia páchaného na ženách, ktorý sa v SR po čiastkových prieskumoch (pozri najmä Sopková 1998) snažili zachytiť aj reprezentatívne výskumy (Bodnárová – Filadelfiová 2002, 2003, ako aj Bútorová - Filadelfiová 2005).
Záujem oficiálnych miest v SR o túto problematiku je stále nedostatočný. Až v roku 2004 bola schválená Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách a v roku 2005 aj nadväzujúci Národný akčný plán. Prijatie oboch dokumentov sprevádzala kritika MVO a odbornej obce, ktoré im vyčítali konfúzny charakter, nedostatočné rešpektovanie rodovej podmienenosti násilia na ženách a absenciu finančnej podpory zo štátneho rozpočtu. 
red.